Uf teda, zmeniť svet? Áno mal som tie túžby, kedysi. Ale čo po takých ambíciách a očakávaniach môže nasledovať? A z čoho také očakávania vôbec vyvstali, keďže sú absolútne nereálne?
Z utrpenia a bolesti vo svojom vlastnom, vnútornom svete. Tento svet sa zmeniť dá, takže tu sú tie ambície reálne.
Keď bolo mojou motiváciou toto utrpenie, zákonite sprevádzalo všetko čo som robil. Ako to asi vyzerá? Ako budú pôsobiť také činy kde nie je žiadna radosť ani nadšenie a kde je hlavný motor prežívať utrpenie? A kde je cieľ? Vonku, vnútri? To sa vtedy nevie a teda ťažko trafiť bránku poslepu. Cieľ je prežívať bolesť.
Motiváciou býva bolesť (napr. prestať jesť mäso). No často projektujeme vlastnú vnútornú bolesť na niečo tam vonku. Niečo na hrozné trápenie sa nájde vždy. Vďaka tomu ju môžeme prežívať, lebo áno je potrebné ju prežívať (ak má byť spracovaná, vyliečená), a vieme ju takto na vonkajších objektoch nejako identifikovať, uchopiť. A tie veci vonku naozaj bolestné sú. Ale pokiaľ si nie sme vedomí vlastnej bolesti, pokladáme ju za následok toho tam vonku a nepracujeme s ňou, naše konanie nebude mať veľký úspech. Odstrániť príčiny vnútornej bolesti tým, že budem ochraňovať stromy, to moc nefunguje. Jasné, že má zmysel ochraňovať stromy pred bezohľadným drancovaním. A tá motivácia musí z niečoho prameniť. No pokiaľ nepracujeme na bolesti vnútri seba, náš boj bude neefektívny, pretože nebude dobre reagovať na svet vonku. Nevedome bude reagovať na svet vnútri a v tomto zmätku nebude účinný ani vonku ani vnútri.
"A to potom prestanem robiť to čo robím?"
Budete to robiť inak. Vaše jednanie nebude zaťažené osobnými problémami, preto bude účinnejšie, pre ostatných ľahšie prijímateľné, stráviteľné. Nebudete čakať, že Vás spasenie sveta vyslobodí od bolesti. A budete mať z činnosti radosť.
Keď niečo robím s radosťou, nepotrebujem pochvalu, odmenu, nečakám, že sa vďaka tomu niekto zmení. Jasné že poteší, keď to niekoho osloví. Sme predsa tvor spoločenský. Ale nerobím to preto.
Zmeniť svet? Budem rád, ak tomu moje konanie dopomôže. Určite. Stačí, že robíte niečo z čoho máte radosť a vidíte spoločenskú užitočnosť. Tú máme akosi zakódovanú s prirodzenosťou vytvárať spoločenstvá.
A ako to mám teraz ja? Niektoré motivácie som uvidel (prekukol) a oslobodil sa od tých nevedomých tendencií. Niektoré tendencie pôsobia ďalej, ale nemanipulujú so mnou, keďže ich vidím. Iné zmizli. Ďalšie odkrývam. Vďaka životným situáciám, vzťahom (nie len partnerským), nejakým terapiám, čo je poctivá práca na sebe, na úprimnosti k sebe, tak aj k svetu. Musí tu byť ochota. Vedieť smer sebareflexie a kam ma vedie, prináša odhodlanie, odvahu a dôveru. Dôvera v úprimnosť k svetu, k človeku - čiže aj k sebe - veď aj s tým treba začať od seba.
P.S. Navyše sa dajú tieto nevedomé emočné sily použiť na manipuláciu. Nemusí to byť hneď nejakým tajným spolkom. Zmanipulovať sa vieme aj sami, presne tak aby to vyhovovalo požiadavkám nášho vnútorného emočného sveta. Viď. napríklad iracionalita, ktorú sýtia média, vraj napĺňajú dopyt. Je snáď racionálne trápiť sa denne tragédiami? Človek chce byť predsa šťastný. Čo tam asi tak ľudí priťahuje? Chcú prežívať utrpenie? Ešte k tej manipulácii: Existuje štúdia, ktorá hovorí o často opakovaných výrazoch a slovných spojeniach v období pred vypuknutím vojny. To je nevedomými emóciami nabité. Veď kto by šiel do niečoho tak zvráteného vedome a dobrovoľne?