Vedecko-materialistický prístup sa stal akýmsi novým svetonázorom, vierovyznaním. Isteže má veda svoj dôležitý význam a jej postupy prinášajú v mnohých oblastiach osoh, sú nevyhnutné.
Je to ale jediný správny prístup k pozorovaniu akýchkoľvek javov? Má veda a teda človek-vedec, všetky prostriedky nato, aby mohol vedeckými postupmi zmerať všetky veličiny a opísať javy v tomto vraj nekonečnom vesmíre a v jeho vraj ďalších paralelách? Má či nemá možnosť merať Boha a duchovný svet? Má právo ho považovať za nezmysel, keďže doňho s momentálnou výbavou nemá vôbec prístup? Vie dokázať neexistenciu Boha či duchovných zážitkov a sveta? Má právo sa k tomu vôbec vyjadrovať? Na základe čoho? Elektrónkového mikroskopu? Matematiky? Hadrónového urýchľovača?
Problém teda prichádza, keď sa stane veda svetonázorom. Ako u každého náboženstva, aj tu vzniká dogmatizmus, odsudzovanie iných postojov a hon na kacírstvo. Vedecký prístup začne byť považovaný za jediný správny postoj k životu (jediný, pravý Boh a jediná pravda) a čo doň nezapadá, je choré, uletené, nepotrebné, vlastne je to neexistujúci blud. Spojitosť vidím aj v prevahe patriarchálneho usporiadania spoločnosti, pretože muž viac analyzuje, rieši veci viac logikou. Ženy majú lepší prístup k emóciám a k intuícii. V tejto spoločnosti sú aj viac hodnotené profesie produkujúce materiálny prospech a to "racionálne", a veľmi neúmerne k tomu podhodnotené profesie sociálne, čo je spojené s citom.
Sme tak racionálni, že už ani rituály nemajú zmysel. A tak to potom vyzerá, že namiesto mužov, behajú po svete veční chlapci. Napríklad. Že miesto pokory k prírode a svetu ako k niečomu čo nás presahuje, rastie pýcha a pocit našej všemocnosti. Cit nemá v logike miesto. Čo je nádhera západu slnka a nádherná vôňa kvetu? Len obyčajný pohyb telies a súbor chemických procesov v mozgu? Čo je láska? Tiež? Áno, isteže vidíme zmeny v chémii. Ale to je len zlomok celej reality. Je tu niečo, čo je na škodu analyzovať, pretože to priveľmi zužuje realitu a jej prežívanie. Obmedzený priezor tzv. racionality, možno útek od citu a pocitov, možno úplná absencia kontaktu s týmto zložkami človeka, a možno neschopnosť nechať očarovanie svetom v sebe prúdiť, ako dieťa. Nechať prísť a nechať zase odísť. Je v tom neopísateľná krása aj bolesť umierania, pre niekoho možno chaos, ktorý nemôže mať pod kontrolou.
Nakoniec myšlienky pána Einsteina: Moje náboženstvo pozostáva z pokorného obdivu neobmedzeného väčšieho ducha, ktorý sa odhaľuje ako drobné detaily, ktoré sme schopní postrehnúť svojou chatrnou a vetchou mysľou. My fyzici sa iba snažíme obtiahnuť čiary, ktoré nakreslil On.