Aj kočík má kolesá a tak som stretol staršieho pána v dedine. Rozprával mi, ako im cigáni miešavali hlinu na domy. Áaaha!
Teraz "vďaka" technike už cigáňov netreba. Nemusím sa unúvať, ani suseda zavolať na pomoc. A tak sme čím ďalej technikou, tým ďalej od seba nevzájom. Každý už má doma svoju kosačku, svoje auto, svoju vŕtačku, ... . Sociálne vzťahy sa pretŕhajú, vzájomná potrebnosť mizne. Vlastná potrebnosť v spoločnosti tiež. Tú máme niekde zakódovanú v človečenstve. Aj keď prekrytú nánosmi "osobnosti". Čím ďalej technicky sme, tým menej o sebe vieme, tým viac je miesta pre fantáziu a zase menej pre reálnu a prepotrebnú konfrontáciu. S cigáňmi sa už nerozprávame a nerozprávajú sa oni s nami. Nie je kde, nie je pri čom. Neoťukávame a neobrusujeme sa navzájom. Také obohacujúce multikulti v malej a teda reálnej forme.
Prečo Tí blázniví indiáni odmietali používať koleso?
Nič proti samotnej technike, no okrem velebenia by sme mali veľmi pozorne sledovať aj opačný pól.
