Tesne pred tým

Autor: Peter Fabian | 10.4.2020 o 18:38 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  59x

Nič veľké sa nedialo. Alebo, ako sme hlásili na vojne: počas mojej služby sa nič zvláštne nestalo. Robil som si vajíčka, ranný rituál pred odchodom do práce.

A čaj. Pri ňom občas aj len tak posedím, a namiesto do paralelného sveta v mobile, pozerám von oknom. Na ten ozajstný, z mäsa a kostí, z hliny, vody, starostí a prachu.

Dnes tam bol kľud. Jeden človek, a cesta, ktorá je zvyčajne plná, bola prázdna. To bolo pekné. Ako v nedeľu. Príjemný pondelok, hovorím si. Vypnem vajíčka, otvorím okno a čakám. O chvíľu sa energia na panvici tiež upokojí a ja sa najem. V príjemnom opare ma udržovala aj hladká premávka. Ako rád sa človek udržuje v tej psychoperinke. 

Je niečo po desiatej a ja dvíham zadok zo stoličky, s nádejou, že teraz je ten čas, kedy vrátiť do predajne potravín nežiaducu autonabíjačku. Áno, vraj dokáže regenerovať starý dvanásť voltový akumulátor. Super, nebyť automatiky, ktorá ho detekuje, ako sto percentne nabitý šesť voltový. 

Asi žijem v bubline, keď neviem, že sa blížia sviatky. Kopec áut, ale zaparkoval som. Pretlačil sa východom ku kasám a … „Otvorte ďalšiu pokladňu!“ Hučí pán. „Nemáme viac ľudí.“ Odpovedá milo predavačka. „Tak niekoho zoberte.“ Hučí menej milo čakajúci. Z ďalšej kasy sa ozve nesmelý, ale istý hlas „Tak si môžete sadnúť, zaškolíme Vás.“ Uf, napätá situácia povolila a k výbuchu nedošlo. Explodovali len úsmevy. A tak som zistil, že dnes nie je tá pravá chvíľa. 

Ani zajtra nebola. Scenár sa opakoval, len vtipov už bolo menej a vo mne rástol popri pohode, aj pocit neurčitého podozrenia. Teraz už viem presne. Ja, a ešte dúfam aspoň zopár ľudí. Ak budem mať šťastie, tak samíc. Hold, filozofia aj Boh počká, teraz ide o iné. 

Utorok večer, paráda, život sa konečne vracia tam, kam sa vracajú aj spomienky Slovákov s profilom v azbuke. Aj mne sa páčila tá pohoda, keď som si nemusel vyberať z dvadsiatich druhov rožkov a pätnástich chleba. Cesty nelemovali slogany o Tvojej nedostatočnosti ak nemáš a nadradenosti, ak máš. Auto, prsia, ponožky, prachy. To tempo bolo ľudskejšie. A do neľudského zákulisia videl len ten, kto chcel a ten, čo v ňom priamo účinkoval. Ten druhý to mal podstatne horšie a dvadsať druhov rožkov je oproti tomu naozaj radosť.

Dnes je tu to tempo znovu. Nie je ani 21.12.2012 ani iný zvláštny dátum. Na prechod do inej dimenzie stačí predsa zmena používania mysli. No aj teraz je v zákulisí smrť. Vlastne pardon, táto postava práve vyšla na scénu. „Za toto sme si nezaplatili!“ Kričia diváci. „Veď ste chceli niečo zadarmo!“ Ozvalo sa spoza kulís. „A zase sa sťažujete? Denne sa nadchýnate drámami v telke, smrťou a zrazu chcete odísť? Ospravedlňujeme sa, ale už to nejde.“ Nie, naozaj to už nešlo.

Aj 21.12.2012 bola prítomná smrť. Nebolo jasné, kto ten veľkolepý prechod prežije. „Ak by ste predo mnou nezabednili okná, mohli sme byť v kontakte. Ako priatelia, ako rodina je v kontakte, keď niekto odchádza so mnou. Ako na Vianoce.“ Tak ako sme tu teraz. Už ani nič iné byť nemôže. Nevyhnutnosť. Čas sa kráti. Až teraz, keď je naozaj vidieť na koniec, sa zobúdzame zo sna.

A pritom vždy je to tak. Celý život, v každej chvíli je tu prítomná. Strážkyňa prítomnosti. 

Stredu ráno sa mi skončil môj pravidelný digitálny detox. Bol som jeden z posledných čo sa ešte prechádzal po uliciach. Okrem bezdomovcov, lebo oni sú tu doma. Užíval som si to. Ešte aspoň chvíľku, vonku. Živý a slobodný. Ešte chvíľku.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Píše Ivan Mikloš

Talenty odchádzajú, investície neprichádzajú (píše Ivan Mikloš)

Globálna konkurencia je v podstate súťažou o dve komodity.

Cynická obluda

Vyhodnotenie Matovičovej tvrdohlavosti

Už tam prosím niekto konečne prehltnite stavovskú česť a osobnú hrdosť a uznanlivo ho potľapkajte po pleci.


Už ste čítali?